TAJOMNÁ VEDA V SRDCI TRANSYLVÁNIE

Čo pre nás znamenajú geografické mená? Bez toho aby sme si toho boli zakaždým vedomí, názvy niektorých miest na nás pôsobia ako magnet, zatiaľ čo druhé pomenovania nás ponechávajú ľahostajnými. A pritom, na základe tohto toľko odlišného vnemu, sa rozhodujeme, ktorý kút sveta navštívime. K takýmto menám, čo nás vábia a priťahujú, patrí aj dvojitý názov pre jednu krajinu, ktorú nájdeme vo vnútri karpatských hôr. Jej dvojaké pomenovanie -Transylvánia a Sedmohradsko znamená pre mnohých ekvivalent pre vyjadrenie niečoho zvláštneho a tajomného.

Sedmohradsko alebo Transylvánia, zahŕňa územie medzi oblúkom Karpát v strede Rumunska a pohorím Apusenské vrchy. V 11. a 12. storočí bola Transylvánia súčasťou arpádovského Uhorska. Od 12. storočia sa sem začali sťahovať Nemci. Väčšina nemeckých roľníkov a remeselníkov požívala výsady saského práva, uznaného kráľom Ondrejom II. v roku 1224. Nemci založili na tomto území sedem miest - Hermannstadt (Sibiu), Kronstadt (Brašov), Bistritz (Bistritca), Schäßburg (Sighisoara), Mühlbach (Sebes), Broos (Orăștie), Klausenburg (Cluj Napoca). V oblasti sa začalo hovoriť po nemecky a dostala názov Siebenbürgen (Sedmohradsko). Usadenie „Sasov“ v Transylvánii dalo významný impulz hospodárskemu životu tejto oblasti a prispelo k rozkvetu miest, ktoré začali nadobúdať západný charakter. V roku 1526 po bitke pri Moháči, sa Sedmohradsko dostalo pod Habsburskú vládu a po prvej svetovej vojne sa stalo súčasťou Rumunska. Nemecká stopa v Sedmohradsku je ale jasná a neprehliadnuteľná. Začala sa strácať až po roku 1945. Keď som sa túlal po sedmohradskom meste Sibiu, narazil som na ďalšiu stopu, tiež nemeckú a navyše „homeopatickú“.

Mesto Sibiu nie je v našich končinách veľmi známe, ani vyhľadávané ako turistická destinácia. V rámci Rumunska je to však úplne iný príbeh, Sibiu je vnímané ako najlepšie mesto na život vôbec. Keď som prišiel do Sibiu prvý krát, mesto ma očarilo. Horné mesto tvorí opevnenú citadelu, kam sa v prípade útoku mohli stiahnuť obyvatelia a jeho obrancovia v prípade, že by sa nepriateľovi podarilo dostať cez prvé opevnenie do Dolného mesta. Okrem hradieb tu môžeme vidieť i niekoľko obranných veží, klasicky po nemecky venovaných jednotlivých cechom v meste, podobne, ako v neďalekej Sighisoare. V okolí hradieb sa rozprestierajú kamenné uličky s mestskými domami a kultúrnymi inštitúciami, vrátane divadla, filharmónie a niekoľkých múzeí.

V centre bývalého kultúrneho a politického centra Transylvánskych Nemcov je Veľké námestie (Piața Mare), asi najväčšie v Transylvánii vôbec. Je to galéria barokového a renesančného umenia pod holým nebom a srdce celého mesta, kde sa vo voľnom čase schádzajú jeho obyvatelia. V barokovom Brukenthalovom paláci z 18. storočia sídlil guvernér Transylvánie Samuel von Brukenthal, po ktorom je palác pomenovaný. Dnes sa tu nachádza Národné Brukenthalovo múzem s množstvom umeleckých diel. Toto múzeum, či skôr galéria a rozsiahla knižnica, bolo otvorené v roku 1817 a je tak jedným z najstarších múzeí na svete. Okrem Brukenthalovho paláca stojí na námestí prastará Radničná veža (Turnul Sfatului) z 12. storočia, ktorá kedysi slúžila pre zasadnutia mestskej rady. Dnes však radnica už sídli v impozantnej barokovej budove priamo oproti Brukenthalovmu palácu. Vedľa radničnej veže stojí krásny, barokový kostol svätej Trojice, z roku 1733. Väčšina ostatných domov na námestí sú  rezidenčné stavby z obdobia baroka a renesancie.

Na Malom námestí (Piața Mica), ktoré leží hneď za týmto kostolom, môžete navštíviť slávny Most lží, prejsť po ňom a pozrieť si ešte luteránsku katedrálu. A tu som objavil spomínanú stopu. Na Malom námestí stojí totiž neveľký domček s pamätnou tabuľou, ktorá hovorí, že v tomto dome pôsobil v rokoch 1777 až 1779 zakladateľ homeopatie Samuel Hahnemann. To, že Hahnemann v Sibiu bol, som vedel, ale že tu nájdem jeho stopu, som neveril. Takže kde som sa to ocitol? Láskyplne zrekonštruovaný gotický meštiansky dom s renesančnou nadstavbou z roku 1568 je  bývalá lekáreň La Ursul Negru (Čierny medveď), dnes Múzeum farmácie Sibiu, ktoré predstavuje raritu vo svojej oblasti na rumunskej, ako aj na celoeurópskej úrovni. Sibiu sa totiž považuje za rodisko transylvánskej a teda aj rumunskej farmácie. Na jednej strane je tento dom miesto prvej zdokumentovanej lekárne, ktorá sa spomína už v roku 1494; na druhej strane miesto prvej homeopatickej lekárne na svete.

Výstava je usporiadaná podľa štruktúry klasickej lekárne a  zahŕňa dve laboratóriá, homeopatický sektor a dokumentačný sektor. Vpredu je zrekonštruovaná predajňa s drevenými pultmi a množstvom sklenených nádob, ktoré vytvárajú atmosféru lekárne z 18. storočia. Približne 6 600 exponátov svedčí o štyroch storočiach farmaceutického umenia v Transylvánii. Drevené pulty a police, rady keramických a drevených dóz a steny starostlivo označených zásuviek na bylinky, skúmavky, odmerky, knihy a k tomu zadná miestnosť venovaná homeopatii, zariadená na počesť Samuela Hahnemanna. Homeopatická zbierka múzea  obsahuje množstvo kusov skúmaviek, fliaš a homeopatických receptov a niektoré údajne pochádzajú priamo od Hahnemanna.

Pobyt Samuela Hahnemanna medzi rokmi 1777 a 1779 v paláci baróna Brukenthala v Sibiu je zahalený tajomstvom. Michael Neagu sa vo svojej Histórii homeopatie v Rumunsku (Geschichte der Homöopathie in Rumänien, 1995) zamýšľa nad významom pozície, ktorú Hahnemann zaujal ako katalogizátor knižnice Brukenthal v Sibiu. Hahnemann podľa vtedajších právnych predpisov ešte nemohol praktizovať medicínu, nebol teda osobným lekárom rodiny Brukenthal, ako sa to často prezentuje. Lekárom zodpovedným za zdravie rodiny Brukenthal bol Michael Neustädter. Hahnemann bol tajomník a archivár baróna.

Mohol však študovať všetky práce súvisiace s medicínou a prírodnou filozofiou v barónovej knižnici. Knižnica Brukenthal totiž obsahuje rozsiahlu zbierku medicínskych spisov. Ihneď je zrejmé, že táto zbierka má eklektickú povahu vrátane klasických diel - Corpus Hippocraticum, spisy Erasistratosa, Galena, Dioscoridesa, či niektorých lekárskych autorov tej doby (Boerhaave, Hoffmann, Haller.) Obsahuje však aj rozsiahlu zbierku originálnych diel stredovekých alchymistov, ale aj lekárov vrátane napríklad „Medicina Spagyrica Tripartita“ (1648) od Jeana Pharamond Rhumeliusa, ktorú Neagu opisuje ako „ základné ezoterické dielo, ktoré vychádza z princípu“ „similia similibus curentur“,"[Neagu, 25; 259], alebo Système de la Nature od Mirabauda (vlastným menom Paul-Henri Thiry, barón d'Holbach) z roku 1770, ktorú Hahnemann preložil do nemčiny. Niekde tu teda treba hľadať inšpiračné zdroje, na základe ktorých potom Hahnemann vytvoril svoj systém. Pobyt v Brukenthalovej knižnici mu teda zjavne prospel.

Doktor Michael Neustädter umožnil Hahnemannovi pracovať v lekárni La Ursul Negru, kde mal v zadnej miestnosti k dispozícii malé laboratórium. V múzeu v Sibiu vám povedia, že myšlienky homeopatickej liečby a Hahnemannove pokusy s pôsobením kôry cinchony alebo chinínu v nej obsiahnutej, pri liečbe malárie  sa zrodili práve tu, v lekárni U čierneho medveďa a homeopatia teda vznikla práve v Sibiu, preto je síce  repertorizovaná v nemeckom zmysle pre poriadok, ale je tajomná ako Transylvánia.

V roku 1779 Hahnemann náhle opustil pohodlnú pozíciu u baróna Brukenthala, aby išiel do Erlangenu, kde získal doktorát. Po absolvovaní štúdia sa ako lekár usadil v Hettstedte, neskôr v Dessau. Do Transylvánie sa už nikdy nevrátil.